Hortus Eystettensis nie je len kniha—je to papierové múzeum, tichý obrazový svedok kvetov, ktoré kedysi rástli v srdci najväčšej nemeckej záhrady svojej doby. Jej domovom bol Willibaldsburg pri rieke Altmühl, kde knieža biskup Johann Conrad von Gemmingen v rámci veľkolepého stavebného sna premenil priestor na raj poznania aj potešenia.

Záhrada nebola jedným celkom. Bola súhrou ôsmich samostatných záhrad, každá s vlastným pestovateľom a s kvetmi z ďalekých krajín. Prinášali ich cez rušné európske obchodné cesty, najmä Amsterdam, Antverpy a Brusel.

Knieža biskup sa vraj rád chválil, že jeho tulipány majú farby takmer bez konca—v 500 odtieňoch.

A keď sa kvety rozvíjali v záhradách, doznievali aj v interiéroch: maľované sály a miestnosti dotvárali atmosféru stvorenú pre zmysly. Pri zrode myšlienky pomôcť záhrade prežiť aj po čase stál botanik Joachim Camerarius mladší—možno aj vďaka jeho návrhom, ktoré inšpirovali zachytenie záhrad Eichstättu prostredníctvom obrazov.

Po jeho smrti sa ujala práce ďalšia významná autorita: norimberský lekárnik Basilius Besler. Práve on premenil živé rastliny na jemné rytiny—také, ktoré potešia počas celého roka a zároveň zanechajú stopu pre budúcnosť v Hortus Eystettensis.

Kvety boli kreslené priamo živé a do Norimbergu putovali kvetináče, aby umelci pracovali s čerstvými exemplármi. Výsledkom sú rastlinné portréty, ktoré nie sú len krásou na pohľad—ale aj dokumentom, aký dnes už tak ľahko nevzniká.

​Napriek veľkému záujmu o dielo a početným dokumentárnym zdrojom je jeho vydanie stále zahalené mnohými tajomstvami. Ani tlačiar rytých dosiek, ani tlačiarenský text nebol identifikovaný.

Na tomto mieste sa záhrada predstavuje aj ako kompozícia z trvaliek a vždyzelených rastlín

—ako trpezlivý, stále sa vracajúci príbeh farieb.